Farnosť Tvrdošín
Meno: Heslo:

Tretia nedeľa v Cezročnom období


1. čítanie: Jon 3, 1-5. 10
Žalm: Ž 25, 4-5b. 6+7bc. 8-9
2. čítanie: 1 Kor 7, 29-31
Evanjelium: Mk 1, 14-20

Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána – aj oni boli na lodi a opravovali siete – a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.

(Mk 1, 14-20)

Kristus je stále so svojou Cirkvou, najmä v liturgických úkonoch. Je prítomný v obete svätej omše aj v osobe toho, kto ju slúži, lebo teraz sa prostredníctvom kňazov obetuje ten istý, čo kedysi obetoval seba samého na kríži, ale je prítomný najmä pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný vo sviatostiach, takže keď niekto krstí, krstí sám Kristus. Je prítomný vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta Sväté písmo. A napokon, keď sa Cirkev modlí a spieva, je prítomný ten, ktorý prisľúbil: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Vskutku, na také veľké dielo, ktoré dokonale oslavuje Boha a posväcuje ľudí, Kristus vždy priberá Cirkev, svoju milovanú nevestu, a ona vzýva svojho Pána a skrze neho vzdáva úctu večnému Otcovi. Liturgia sa teda právom považuje za vykonávanie Kristovho kňazského úradu. V nej sa zmyslovými znakmi vyjadruje a primerane každému z nich aj uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže hlava a jej údy, koná úplnú verejnú bohopoctu. Preto je každé liturgické slávenie, ako dielo Krista kňaza a jeho tela, ktorým je Cirkev, osobitne posvätným úkonom a účinnosťou sa mu nevyrovná, ani čo do významu, ani čo do stupňa, nijaký iný úkon Cirkvi. Účasťou na pozemskej liturgii ochutnávame už tú nebeskú, čo sa slávi vo svätom meste Jeruzaleme, ku ktorému sa uberáme ako pútnici, kde Kristus „sedí po pravici Boha ako služobník svätyne a pravého stánku“, s veľkým množstvom nebeských zástupov spievame chválospev na slávu Pánovi, s úctou si spomíname na svätých a dúfame, že dostaneme aspoň nejakú účasť na ich spoločenstve. „Očakávame Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista,“ kým „sa nezjaví“ on, „náš život, a my sa nezjavíme s ním v sláve“. Podľa apoštolskej tradície, ktorá sa začína dňom Kristovho zmŕtvychvstania, Cirkev slávi každý ôsmy deň veľkonočné tajomstvo a právom ho nazýva dňom Pána alebo nedeľou. V tento deň sú kresťania povinní zhromaždiť sa, aby si počúvaním Božieho slova a účasťou na Eucharistii pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej“. Preto je Pánov deň prvotným sviatočným dňom a treba ho tak predkladať a odporúčať nábožnosti veriacich, aby sa stal aj dňom radosti a odpočinku od práce. Iným slávnostiam nech sa nedáva pred ním prednosť, iba ak by boli naozaj veľmi významné, lebo on je základom a jadrom celého liturgického roku.

Z konštitúcie Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu o posvätnej liturgii


obrazok


Všemohúci a večný Bože, usmerňuj náš život podľa svojej vôle, aby sme v mene tvojho milovaného Syna horlivo konali dobré skutky. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov. Amen.